L. Lučenič: Rolling Stones bol opakom Beatles

Prinášame rozhovor s multiinštrumentalistom, skladateľom, producentom a veľkým znalcom hudobnej scény 60. rokov Lacom Lučeničom, ktorý poskytol pre TASR o skupine Rolling Stones.

Čo pre vás znamenal a čo pre vás znamená v súčasnosti pojem Rolling Stones?

To sú v istom zmysle dve rozličné otázky. Voľakedy pre mňa znamenali Stones najprv len protipól Beatles a trošku neskôr aj zistenie, že sú pre mňa nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie, a to vlastne spôsobom neporovnateľným s ktorýmkoľvek iným interpretom.

Začnime v 60. rokoch.

Úplne prvou a zásadnou udalosťou pre mňa boli samozrejme Beatles – počul som ich dosť skoro – v roku 1964, čiže v čase, kedy sa ich sláva rozšírila do celého sveta. Rolling Stones prišli ku mne následne v roku 1965. Obidve kapely mali vtedy v istom zmysle najplodnejšie obdobia. Keď ich človek počul, tak nemusel to nijako identifikovať. Ak ho to oslovilo, oslovilo ho to nekompromisne a jasne. To sa netýkalo iba Beatles, ale aj Rolling Stones, ktorí keďže vychádzali z iného prostredia i z mierne iných hudobných základov robili už na prvý posluch i pre amatérske ucho trochu inú muziku. Aj keď boli protipólom Beatles, neznamená to, že totálnym. Keďže Beatles boli dobrí a mali niečo v sebe, neznamená to, že Rolling Stones boli zlí a nemali nič. Mali skrátka úplne inú platformu. A či už mimovoľne zo začiatku alebo potom aj zámerne, zdokonaľovali to svoje, aby to vyznelo popri tých Beatlesoch, ktorí sa čoskoro stali až oficiálnou kultúrou. Zjednodušene povedané, Rolling Stones fungovali úplne na opačnom princípe ako Beatles. Ak sa nám Beatles zdali uhladení, u Rolling Stones to bol pravý opak, čo sa týka kostýmov i spôsobu vystupovania na pódiách. Rozdiely boli evidentné aj v muzike. Rolling Stones vychádzali z koreňov rhythm and bluesu, v ich produkcii bol markantnejší, prvoplánovejší erotický podtón. Vďaka ich talentu zaplnili isté biele miesto na hudobnej scéne a vzišli z toho skladby ako Satisfaction alebo Get Off My Cloud. U nás vtedajšia oficiálna kultúra pravdepodobne evidovala, že proti beatlemánii nič nezmôže, takže Beatles istým spôsobom akceptovala, kým Rolling Stones neprijala. Z tohto pohľadu boli paradoxne v bývalom Československu istý čas príťažlivejšie nahrávky Rolling Stones ako Beatles.

Ako ste po prvý raz prišli do kontaktu s Rolling Stones?

V 60. rokoch nebolo jednoduché zohnať aktuálne platne britských skupín. Oveľa jednoduchšie bolo skopírovať magnetofónovú pásku s nahrávkami od šťastlivca, ktorý ju vlastnil. Ja som takúto dostal s piesňami Beatles i Rolling Stones. To bol prvý kontakt. Rolling Stones ma fascinovali, ale nebol som pripravený na ten R&B. Zdalo sa mi, že sú to stále len bluesové dvanástky a že je to trochu fádne, pretože blues má svoju schému. Spočiatku som pesničky pretáčal a stále som si púšťal ten The Last Time a Satisfaction, ktoré oslovovali, lebo boli tým, čo nás formovalo – bigbeat. Ale bola to len otázka krátkeho času. Od začiatku som mal ucho na nástroje. Kým Beatles kládli dôraz na tímovú, vyváženú prácu pod vedením svojho geniálneho producenta, v ktorej jednotlivé nástroje nehrali prím, Stones robili v dobrom slova zmysle chuligánskejšiu, menej uhladenú muziku, v ktorej škrípali gitary a mimoriadne významnú úlohu zohrávali bicie Charlieho Wattsa, motoru kapely.

V časoch vašich hudobníckych začiatkov už obe spomínané skupiny slávili úspechy. Našli ste v produkcii Rolling Stones prvky, ktoré Vás inšpirovali?

Určite áno. Stones boli jednou z prvých skupín, ktorá v mnohých prípadoch nepoužívala klišé s rytmickou, čiže sprievodnou a sólovou gitarou. Oni mali prakticky dvoch rovnocenných gitaristov, z ktorých jeden, Brian Jones, mimoriadne nadaný multiinštrumentalista, dal do roku 1967 veľmi mnoho do výsledného zvuku Stones a žil s neuveriteľným mindrákom, že mu neumožnia komponovať pesničky. Hudba Stoneov znela našim ušiam často veľmi exoticky aj vďaka využívaniu rôznych nástrojov ako sitár, marimba alebo stredovekých nástrojov v Lady Jane. Pritom pre nádejných hudobníkov boli ich postupy zrozumiteľné a dali sa ľahšie imitovať ako u Beatles.

Rolling Stones

Rolling Stones prešli v období uplynulých desaťročí viacerými umeleckými obdobiami. Keby ste nám priblížili aspoň tie najvýznamnejšie.

Rolling Stones sú v tomto smere ako obľúbená tučná kniha. Do rokov 1965-66 to bolo trochu inak, ako sa to otočilo po tom, čo prišli hippies, flower-power a psychedelia. Prvých zopár albumov vychádza z R&B. Po tom, čo nesmierne talentovaní Beatles začali robiť komplikovanejšie veci, napríklad Ticket To Ride, sa nesnažili súťažiť s nimi v riffových schémach gitár, ale nahrali vôbec prvý čistý autorský album vlastných vecí Aftermath (1966), pričom však nič z minulosti nepopreli. Z tejto línie odbočili iba v roku 1967, keď pod vplyvom albumu Beatles Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band a pod vplyvom mimoriadne ťažkého obdobia v súvislosti so snahou o ich denunciáciu zo strany vtedajšieho establišmentu nahrali len niekoľko vecí – vrátane singlu We Love You, a ktorým im pomohli Lennon a McCartney. Ich album Their Satanic Majesties Request, ktorý mal byť akousi paródiou na Sgt. Peppera, sa nevydaril podľa ich predstáv a ani verejnosť ho až tak neprijala. Bol však dobrý nato, aby si uvedomili, v čom je ich sila a o rok neskôr bola na svete LP Beggar’s Banquet (1968), jeden z ich vôbec najlepších titulov. Keď si to pustíš, hrá to dobre, zneje to dobre, pesničky sú dobré, nemenil by som nič na ich poradí. To už bola situácia v populárnej hudbe trocha iná, skupiny ako Kinks alebo Hollies trpeli, pretože od nich ľudia stále čakali iba single, aj keď oni samotní mali záujem sústrediť sa na komplexnejšie projekty. Po úmrtí Briana Jonesa, ktorý prišiel 3. júla 1969 o život za okolností považovaných dodnes za záhadné, prichádza do Rolling Stones nový gitarista v osobe talentovaného Micka Taylora, ktorý to však po albume It’s Only Rock’n’Roll (1974) vzdal. Bohužiaľ, vedľa Keitha Richardsa sa nikto nemôže len tak ľahko presadiť. Aj keď obe strany spomínajú na spoluprácu v slušnosti, aj z pesničiek je zrejmé, že si vlastne liezli na nervy. Mick Taylor tam podľa mňa nikdy nezapadol, napriek tomu, že v jeho ére vznikol hit ako napríklad Angie (1973). A potom prišiel do Rolling Stones človek, ktorý tam patril odjakživa, Ron Wood.

Už dávno sa netajíte tým, že Rona Wooda mimoriadne uznávate. Čo by ste vyzdvihli z jeho príspevku do produkcie Rolling Stones?

Woody je normálne karmou určený človek, ktorý môže hrať s Keithom Richardsom. Obaja odjakživa vyzerajú ako starí Indiáni. Obaja sa neuveriteľne dopĺňajú, obaja majú podobné ponímanie hry na gitaru, obaja sú tak trocha rough, aj keď je Ronnie v istom zmysle distingvovanejší. Ron Wood, ktorý má vyvinutý ten pomerne vzácny zmysel počúvať svojich spoluhráčov, mal najskôr kapelu Birds, ktorej platne sú zberateľským unikátom, neskôr hral v The Creation, ale hrával aj na basgitaru s Jeffom Beckom, a v 70. rokoch bol lídrom kapely Roda Stewarta. A tieto skúsenosti sa mu v Rolling Stones zišli. Po vstupe medzi Valiace sa kamene, ako som nedávno videl na internete, poslal svojmu najlepšiemu kamarátovi telegram: ‘Gratuluj mi, som Stone.’ Pre neho to vzhľadom na priamočiarosť Rolling Stones muselo byť naplnenie sna. Už pri premiére, na albume Black and Blue (1975), bol výborný a toto potvrdil odvtedy vlastne nielen pri štúdiovej práci, ale aj na koncertoch. Rolling Stones sú v posledných desaťročiach výborní naživo, to je jediná, a ešte pozitívna zmena po Woodovom príchode do skupiny. Iného človeka si už v Rolling Stones ani neviem predstaviť, snáď okrem seba, ale ja by som tam radšej hral basgitaru, pretože Darryl Jones je milý človek, ale na môj vkus príliš funky.

Zaujíma ma, ako v kontexte vyššie uvedeného hodnotíte výrok Keitha Richardsa z dokumentu Martina Scorseseho Shine a Light, že on a Ron Wood sú mizerní gitaristi, ktorí sú však v dvojici neporaziteľní.

Ja ho chápem. On to hovorí v kontexte s úrovňou dokonalých gitaristov ako napríklad Steve Vai. V tom zmysle naozaj takto nevedia hrať, ale to neviem ani ja, ba ani ma to nebaví počúvať. Ja som si v živote nekúpil album niektorého zo špičkových gitaristov, aj keď si rád vypočujem, kam to až dotiahli. Obaja gitaristi Rolling Stones však dokážu byť mimoriadne precízni, zahrať niektoré veci, ktoré vychádzajú zo srdca na stotinu presne tak, ako si to situácia vyžaduje. Tá veta, pripúšťam, je však ukážkou miery ich sebareflexie, toho, čo si môžu dovoliť. Keithovi Richardsovi odkazujem, že on nemusí vedieť hrať, on nech JE a nech nepadá často zo stromov.

Myslíte si, že za odloženým turné kvôli spomínanej nehode gitaristu mohli byť iné dôvody, P.R. ťah alebo naozaj zdravotné dôsledky pádu z palmy?

Určite na tom niečo bolo, Stones totiž ani v minulosti nemali dôvody zakrývať čokoľvek. Obávam sa, že to bolo tak, ako sa to prezentovalo v médiách. Je však možné, že na počiatku panovala aj v štábe Rolling Stones väčšia neistota, akú dali najavo smerom k verejnosti. Ak totiž existuje niekto, bez ktorého sú Rolling Stones nemysliteľní, tak potom popri Mickovi Jaggerovi s určitosťou Keith Richards.

Kedy a kde ste vlastne po prvý raz naživo videli Rolling Stones v akcii?

Bolo to pomerne neskoro v čase keď už u nás dožíval socializmus – koncom osemdesiatych vo viedenskom Prátri.

Čo sú vaše najväčšie srdcovky z produkcie Rolling Stones, ktorá skladba a ktorý album?

To je pre mňa nezodpovedateľná otázka, pretože ja sa neodosobním zo svojej muzikantskej podstaty. Mňa veľmi zaujímajú veci, ktoré možno v mnohých prípadoch nepresahujú na povrch. Ja si veľmi cením skladby, ktoré sú umne „vyskladané“ použitými nástrojmi. Keith Richards a jeho basové linky v Jumpin’ Jack Flash, aj keď práve túto skladbu, respektíve absenciu spoluautorstva na nej, použil Bill Wyman ako argument na svoj odchod z kapely. Ako ukážku jednej veci, ktorá je kvalitná, osobitá, určuje štýl, zaradenie a filozofiu skupiny, je svetový hit a dostane sa do šlabikáru rokenrolu, by som menoval práve Jumpin’ Jack Flash. Albumy Rolling Stones mám rád takmer všetky, výnimkou sú snáď niektoré možno narýchlo urobené tituly, ku ktorým nemám až taký vzťah. Jedným z mojich favoritov je už spomínaný Beggars Banquet (1968) a potom ešte album, ktorý rozdeľuje fanúšikov na celom svete – jedni ho nenávidia, druhí ho milujú: Between the Buttons (1967). Stones k nemu nemajú mimoriadny vzťah, aj Micka Jaggera som už na túto tému počul všeličo povedať.

Máte obľúbené vystúpenie, koncert, videoklip skupiny?

Zásadne môžem povedať, že Rolling Stones patria medzi málo interpretov, ktorých ma baví pozerať napríklad z dévedečka. Ja som zvláštny typ, veď ma veľmi rýchlo prestane baviť záznam živého vystúpenia Stinga, Petra Gabriela alebo iných známych dokonalých masoviek. Stones sú však v štádiu, že si môžu dovoliť aj poľudštenie, že si pri sledovaní poviem, tak toto úplne nevyšlo, a to je na tom pre mňa to sympatické.

Rolling Stones boli ako súčasť hudobnej scény 60. rokov aj jedným z pilierov vášho projektu Satisfactory. Bude mať pokračovanie?

Chystám dvojku. Dá sa na to pozerať z dvoch uhlov. Jednou možnosťou, ktorá sa ponúka, je zachovať klišé a nahradiť jednu vec inou, v jednotke nevyužitou podobnou skladbou; druhou dať tomu trochu iný koncept pri čiastočnom zachovaní filozofie s využitím piesní, ktoré sa do jednotky takpovediac nevmestili. Šesťdesiate roky ponúkajú totiž neuveriteľne veľa vhodného materiálu. Ja som medzi týmito eventualitami dosť „schizofrenil“, výsledok bude asi kompromisom medzi nimi. Pôvodný, pomerne jednoduchý audiovizuálny projekt možno dnes dotiahnuť ďalej, môže to byť oveľa multimediálnejšie, veď napríklad taký Slnečný cirkus (Cirque du Soleil) je veľmi inšpiratívny. V súvislosti s dnešnými technológiami to môže byť balík, ktorého súčasťou bude na jednej strane základná, divadelná verzia, a cez nákladnú, až muzikálovú verziu na strane druhej až k úplne zjednodušenej eventovej verzii s tromi účinkujúcimi.

Kedy sa na to môže tešiť verejnosť?

Rád by som to stihol do konca roka, pretože to má zásadnú prepojenosť s vydaním prvého dielu mojej trojdielnej knižnej encyklopédie o 60. rokoch, ktorý chystám na predvianočný trh. Kniha bude dostupná v širokej knižnej sieti.

A na záver sa vrátim k mojej úvodnej otázke, čo teda Rolling Stones znamenajú pre vás v súčasnosti?

Rolling Stones majú pre mňa dve polohy. Od začiatku ich vnímam ako protipól Beatles. Dnes k tomu možno pridružiť zásadný fakt, že je to skupina, ktorá to ako jedna z mála zo skupín 60. rokov prežila bez ujmy. Napriek niekoľkým štýlovým zmenám sú to stále Rolling Stones. Napriek tomu, že voda, do ktorej stúpame, je stále iná.

TASR