Woodstock bol koniec sna

Laco Lučenič je bežne vnímaný ako hudobník a producent. Jeho vedľajšou činnosťou, ktorá má niekoľkodesaťročnú históriu, je však zbieranie nahrávok z obdobia šesťdesiatych rokov a skúmanie súvislostí, ktoré ich obklopovali.

„Dnes je  Woodstock ako artefakt šesťdesiatych rokov trochu preceňovaný,“ uvažuje Laco Lučenič. Festivalu nemožno podľa neho síce uprieť historický moment, keď sa na jednom mieste zrazu zišlo tristotisíc ľudí, hoci pôvodne sa jednalo o happening s hudbou, akým bol napríklad Monterey Pop Festival. „Avšak spájať Woodstock s filozofiou  šesťdesiatych rokov a prisudzovať mu zásadný význam asi netreba.. Pretože august 1969 bol v istom zmysle faktický koniec šesťdesiatych rokov. Možno to bola podvedomá rozlúčka zo strany hipíkov. Ľudia síce o tom nehovorili, možno ani o tom nevedeli, ale už vtedy visela vo vzduchu jednoduchá veta, že sen sa končí.

ZAČÍNAJÚCE LEGENDY.

Laco tento názor ilustruje na príklade populárnej hudby ako celku. Pozitivizmus hippie filozofie ako sa o ňom zvykne hovoriť, nájdeme v populárnej hudbe len v roku 1967 a to v konkrétnom až idylickom Summer Of Love (leto lásky). „Už o rok neskôr sa biznis v hudbe orientuje a začínajú sa objavovať prvky, ktoré dnes dôverne poznáme – umelé projekty za účelom zhŕňania peňazí a v duchu známeho werichovského hesla „to je blbý, to se bude líbit“.Podľa mňa šesťdesiate roky v populárnej hudbe  končia v roku 1968 – a to nie len pre nás príchodom tankov. Do vlasatých hláv s čelenkami sa pomaly vkráda poznanie, že svetom hýbu úplne iné veci, ako láska dobro a mier.  Idylka šesťdesiatych rokov končí v dvojročnom predstihu.“

Hudba, ktorú priniesol festival, nie je typickou hudbou šesťdesiatych rokov. Napriek tomu, že ťahákmi jednotlivých večerov boli veľké hviezdy a podali svoje štandartné výkony, partril festival novej hudobnej generácii, ktorá vo väčšine prípadov poznamenala dianie v nasledujúcom desaťročí. „Hypnotický Richie Havens so svojou hudbou ako z inej galaxie, dokonalá harmónia novovymodelovaného hviezdneho tria Crosby Stills and Nash – smršť neobvyklých harmonických nápadov, speváckeho a hudobníckeho talentu troch dvadsiatnikov, ktorí vyšli na pódium s trémou prvého vystúpenia a neistoty ako budú prijatí. Prakticky nahí, bez hlučnej kapely, s dvoma akustickými gitarami a troma hlasmi. Alebo debutujúca Santana. Stroj plný energie strhol všetkých, pretože pri takom nasadení jednoducho nešlo zostať na mieste bez pohybu. Desiatka hudobníkov, z ktorých každý jeden hral ako posledný raz v živote. Na žiadneho z týchto interpretov nie som špeciálne zaťažený a tak ma netreba viniť z priveľkého nadšenia. Podľa mňa to bola poodhrnutá opona do nasledujúceho desaťročia – špeciálne na americkú soulovú scénu sedemdesiatych rokov v podaní Sly And The Family Stone.

PRESIAKLO LEN ČOSI.

Zatiaľ čo dnes je Woodstock legendárnym festivalom, nazývaným otcom open air akcií, v našich končinách o ňom vtedy vedel málokto. A ak vedel, tak len zo strohých a v mnohých prípadoch tendenčne zameraných informácií, ktoré väčšinou nepostihovali podstatu. L. Lučenič pripomína, že v bývalom Československu sme asi neboli schopní odhadnúť, čo tento festival prináša a ako sa to odrazí v budúcnosti, či už v blízkej alebo vzdialenej. „Najváčšie akcie aké sme poznali, boli v pražskej Lucerne alebo v bratislavskom PKO.. Také naše malé woodstocky.“

Idey zo šesťdesiatych rokov si nachádzali svoje miesto v politike a v spoločenskom dianí postupne. Niektoré čakali až doteraz, iné ešte len tlejú. Vtedajšia doba je napríklad špecifická tým, že sa k nej v určitom časovom intervale opakovane vracajú tvorcovia v hudbe aj v móde. Iné obdobie takéto čaro nemá. Keď L. Lučenic pred piatimi rokmi spustil hudobno-divadelný projekt Satisfactory, ktorý čerpá z hudby šesťdesiatych rokov, bol prekvapený záujmom, ktorý v tejto oblasti prejavila hudbychtivá verejnosť. Po tomto úspechu dnes pripravuje jeho voľné pokračovanie..

Laco pozná viacero ľudí, ktorí boli inšpirovaní atmosférou hippies a šesťdesiatych rokov a dnes úspešne fungujú v biznise. Tvrdí, že podľa neho ľudia z toho obdobia, ktorí si našli vzťah k hudbe, dostali silnú adaptabilitu do života, ktorú vedeli využiť aj v iných oblastiach. Cez hudbu sa naučili lepšej vnímavosti nielen k hudbe samotnej. Šesťdesiate roky ukončené Woodstockom sú špecifikum.“

 autor – Palo Hlubina