Nie XXL, ale XLL je veľkosťou Laca Lučeniča. Originálny nápad, originálne označenie veľkosti a originálny hudobný počin…
Prvú spomienku mám z nášho kulturáku pred vyše 15 rokmi, keď sme sa boli pozrieť na Limit. Okrem dobre odvedeného koncertu ma upútal “týpek” na gitare s čiernou ofinou. Od vtedy som o Lacovi Lučeničovi nepočul ani slovo – len sem-tam informácia- vraj je vonku a niečo tvorí.
Až v roku 2001 som počul remixový album Proudy – Tribute to Prúdy, ktorý ma len utvrdil, aký je Laco všestranný hudobník, experimentátor a neustály hľadač nových liniek a odkazov na starú hudbu prostredníctvom elektroniky.
Potom prišlo prepočúvanie skladieb z radových albumov v rámci kompiláce 2CD Laco Lučenič Komplet.
Ten, kto Laca sleduje vie, že okrem hraniu, producenstvu sa venuje aj mapovaniu tvorby sixties. Nepoznám nikoho, kto by tak komplexne a podrobne recenzoval tvorbu sixties v rámci časopisu Týždeň. Tvorbu rokov, ktoré menili svet a udávali kam sa hudba bude vyvíjať.
Záľuba v staršej hudbe sa odzrkadlila aj v projekte Satisfactory, ktorý sa stal úspešný práve vďaka forme spracovania a obsadeniu hudobníkov. Ucelený prehľad hudby sixties pripravuje moemntálne LL aj formou encyklopédie.
Posledný album nesie názov XLL.
Ak obľubujete sixties a nevadia vám súčasné trendy či trocha elektroniky, tak album je práve pre vás. Aspoň malý pohľad na pár skladieb…
Úvodné intro mi pripomenulo štýlom spevu bohužiaľ už nebohého Mejlu Hlavsu a zvuky z posledného albumu projektu Recoil – SubHuman.
Nasledujúca “Možno áno” s použitým samplom Prúdov – je veľmi silným odkazom, ako je tu stále prítomná hudobná tvorba sixties.
Skladba “Virtuálne city” (štýlom podobným českým Tatabojs) je zase horúcim kandidátom na ďaľší nasadený singel, i keď pri súčasnom hraní slovenských rádií obstojí len Radio_FM, nakoľko si neviem predstaviť, že Laca zahrá Express alebo Okey – a ani radšej nech to nerobia.
Usporiadanie skladieb na albume pôsobí naozaj príjemne, s jasným úvodom aj záverom a album tak pôsobí ucelene. Ak album prepočúvate niekoľko krát zistíte, že aj napriek použitej elektronike stále výrazne cítiť vplyv sixties na LL. Silnou stránkou albumu je aj výborný zvuk. Nakoniec príjemne prekvapili remix-bonusy a spracovanie obalu.
Nemôžem si pomôcť, ale čoraz viac mi začína LL pripomínať Davida Bowieho. Bowie takisto každým novým vydaným albumom prekvapil či doslova šokoval hudobných kritikov, pretože sa trafil do trendov a veľakrát ich aj v hudbe udával. A napriek tomu si zachoval vo svojich skladbách tú svoju typickú originalitu a odkaz na jeho staršiu a zásadnú tvorbu (Ziggy Stardust, Low, Heroes…).
Slovenská hudobná scéna môže byť právom hrdá na hudobníka, akým LL nepochybne je. Škoda len, že si to neuvedomujú niektoré vydavateľstvá, rádiá a novinári.
Označenie XLL pre LL je naozaj výstižné: Extra Large Lučenič. (podľa LL je to jeho rozmer vnímania hudby)